reklama

Trochu iná dovolenka II.

V predchádzajúcom blogu som v skratke zhrnul, čo sa udialo pred odchodom a teraz by som mal pokračovať. Chvíľu som uvažoval, čo vlastne chcem opisovať a nakoniec som zvolil opis samotnej cesty a miesta, ktoré sme navštívili, opíšem veľmi stručne (a možno nie všetky). Totiž opisovať fotky typu "more, Miro v mori, Miro, ..." by nebavili určite nikoho...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Na úvod uvediem pár detailov, ktoré by ste asi mali vedieť:
- samotná motorka (s náplňami) váži asi 250kg
- na motorke boli bočné tašky (2x27l), top-case kufor za spolujazdcom (asi 35l) a tankvak (tiež asi 35l), dokopy asi 120l batožiny
- nezabudnúť na 2 osoby v moto oblečení
- sedlo je vo výške asi 80cm, takže ak nestojíte na rovinke, máte problém udržať balanc, lebo jednoducho nedočiahnete poriadne na zem
- kto ma pozná vie, že svalovou hmotou veľmi neoplývam - ako sa hovorieva: kosť a koža (a chlpy)

Tým chcem povedať, že trocha nešikovnosti alebo neopatrnosti a už ležím na zemi. Našťastie sa to týka len obdobia, kedy motorka stojí prípadne sa ňou manipuluje vlastnou silou.

Takže, chvíľa po 11. hodine, my konečne vyrážame z bytu. Dnes je na pláne Innsbruck, konkrétne kemp Ferienparadies Natterer See, kde plánujeme len prespať a ráno pokračovať do Talianska. Podľa navigácie to máme necelých 600km/6,5 hodiny a keďže väčšinu trasy absolvujeme po nemeckých diaľniciach, čas nás netlačí. Nevýhoda motorky však je, že celý čas sedíte v jednej polohe a veľa možností, ako uvolniť strnulé svaly nemáte. Preto robíme krátke prestávky asi po každej hodine cesty. Keď však odbíja ôsma hodina a hokej proti Rusku sledujem v Nemeckej reštaurácii, začínam znova prepočítavať zostávajúci čas, nakoľko do desiatej musíme byť v kempe. Očividne sme to s tými prestávkami prehnali. Navigácia hlási do cieľa necelých 100km, čo je tak na hodinu-dvadsať, máme na to necelé dve, takže s odretými ušami by sme to mohli stihnúť.... mohli, keby ideme po normálnych okreskách a nie alpských serpentínach. Inak povedané, do kempu prichádzame v noci okolo jedenástej. Všade je už celkom kľud, recepcia samozrejme zatvorená, ešteže sú na oneskorencov zvyknutí a na dverách recepcie nachádzame nalepený pozdrav aj s mapkou, kam ísť. Zatvorené závory nie sú pre motorku žiadnou prekážkou a keďže už vonku nie je veľa ľudí, nemá nám kto vynadať, že rušíme nočný kľud. Eurocamp domček, navzdory svojím rozmerom, poskytoval všetko, na čo by ste si mohli spomenúť (komplet zariadená kuchyňa so spotrebičmi a riadom, sprchový kút, WC... atď, viď. link ).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nasledujúce ráno sme nemali čas rozhliadnuť sa po okolí a asi okolo deviatej sme už boli na odchode. Rýchla zastávka pri recepcii, nech si kúpime niečo na raňajky a zároveň nájdeme GPS súradnice nasledujúceho kempu skončí skôr, než začne. Pri odstavovaní motorky na kraji cesty sa mi podarila úplná blbosť - slabo som vysunul bočný stojan a motorka sa s komplet nákladom zvalila na bok (Helča v tom čase na motorke nebola) - či som bol zahľadený na vrcholky hôr alebo jednoducho ešte ospalý, kým som si uvedomil, že motorka padá, už bolo na záchranu neskoro. Motorka švihla sebou o zem a ako som sa jej v tom snažil zabrániť, vymrštila ma od seba preč, takže ak niekto náhodou nepočul ten pád, isto si všimol nabaleného motorkára, ktorý robí v strede cesty salto vzad zakončené stojkou na hlave (resp. prilbe). Helča smrť v očiach, ja sa len smejem svojej blbosti a zdvíham zo zeme rozmlátenú smerovku, ktorú veľmi efektným spôsobom fixujem izolačnou páskou (efektne = 4x omotané dokola, nech to drží po kope). Po veľmi rýchlych raňajkách sadáme na motorku a ... a nič. Motorka neštartuje. Nebudem tu teraz opisovať celý priebeh snahy naštartovať, len v skratke spomeniem, že za asistencie bratranca na telefóne (díky Laco) sa mi po dvoch hodinách podarilo toho mŕtveho koňa oživiť. Fakt, že mi hneď na začiatku radil skontrolovať čidlo na spojke a ja som tvrdohlavo tvrdil, že tam žiadne nemám, radšej nebudem rozpitvávať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Innsbruck - pohľad na Alpy z prvého kempu

Eurocamp chatka resp. mobilný domček
( vnútorný pohľad )

Kemp opúšťame asi okolo obeda, smer Kemp Barco Reale a už dopredu viem, že hoci nás čaká len nejakých 500 kilometrov, budeme znova meškať, nakoľko nás opäť čakajú Alpské serpentíny a nasledujú Talianske SuperStrade cesty, čo sú v podstate naše bežné okresky, len viac pruhov a povolená maximálna rýchlosť môže byť 110.Okolo ôsmej večer zapadá slnko, oblohu začínajú pokrývať dažďové mraky a nás napadne, že by sme mohli zavolať do Eurocampu a zistiť si, ako sa zachovať pri neskorom príchode resp. či vôbec môžeme tak neskoro prísť. Samozrejme nikto to už nezdvíha a keďže z tých mrakov začína padať H20 a nevyzerá, že to bude len chvíľková prehánka, navliekame sa do pršiplášťov a pokračujeme v ceste. Okolo polnoci sa dážď mení na občasné mrholenie, kilometre však vďaka zhoršenej viditeľnosti, mokrom asfalte a až príliš

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Helena v nepremoku
Helena v nepremoku 

kľukatých cestách ubiehajú dosť pomaly. Finiš nám ešte spríjemnilo samotné hľadanie kempu, nakoľko adresa síce viedla do jeho blízkosti, ale nie presne do vstupu, takže sme tam chvíľu beznádejne krúžili. Okolo 2 hodín nad ránom konečne odbočíme na správnu príjazdovú cestu a prichádzame do kempu. Komédia však nekončí, nakoľko tentoraz nás na recepcii nečaká žiadny uvítací papier ani mapka. Chvíľu tam krúžime a začíname vymýšľat plán, že sa teda asi vyspíme na zemi a počkáme na ráno. Pri vstupnej bráne majú pravdepodobne senzor (nakoľko keď sme prešli okolo, bolo počuť nejaké zvláštne cvaknutie) a tak po pár minutách prichádza postarší karabinier (alebo "mestský policajt" alebo kto to bol). Opäť skrátim príbeh - rukami-nohami mu Helča vysvetlí, že tu máme objednaný stan, na ich centrále zistia číslo (asi) správcu kempu, daný neborák prichádza, z nástenky prečíta číslo priamo na správcu Eurocampu a ten po chvíli prichádza zo samotného areálu aby nás zaviedol do našich stanov. Komédia končí, dav sa rozchádza... (pozn: tomu nešťastníkovi sme potom kúpili aspoň malú pozornosť, že sme ho kvôli takej blbosti vytiahli z postele)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pohľad na bežný (náš) Eurocamp stan

Bazény v areály kampu

Ako je vidieť na fotke, kemp bol v kopcovitej oblasti pod stromami a v rámci možností mal každý stan svoje súkromie. Vnútri stanu bola štandardná výbava 2x posteľ, manželská posteľ, prístelok, jednoduchý stojan na oblečenie, chladnička i ľadnička, plynový sporák, riad a ešte nejaké drobnosti. Jednoducho komplet vybavené, pre 4 ľudí pohodlné bývanie s dostatkom miesta. V každom navštívenom kempe bola samozrejme reštaurácia, obchodík, prístup na internet (platený), kútik pre deti, bazény.. hoci tento konkrétny bol zatiaľ prázdny, nakoľko po včerajšom daždi sa dosť ochladilo (keď sme po 3 dňoch odchádzali, už v ňom boli ľudia)

Teraz rýchlik s fotkami, nakoľko sa neudialo nič výnimočné, do ďalších kempov sme už prišli načas a všade sme okupovali rovnaké Eurocamp stany (pozn. ak ste si doteraz nevšimli, tak všetky fotky sú klikatelné a zobrazia sa Vám v o trochu lepšom rozlíšení).

Pistoia - bielo/čierny mramor

Opäť Pistoia, tentoraz viac mramoru

Klasická Talianska ulička plná skútrov

Lucca... konkrétny názov zo mňa nedostanete

Nádvorie múzea Leonarda DaVinci

Vinice a olivovníky ste mohli vidieť na každom kroku

Montepulciano - pivnica Vino Nobile

Naša bežna večera - pecorino, prosciutto
cotto/crudo, víno, olivy, pečivo...

Sarteano, pri druhom kempe Parco delle Piscine

Suchozemský krab, ktorého o polnoci stretla Helča

Siena, "mušľovité" námestie

Gelateria na každom kroku

Impozantná stavba v Siene

Pohľad na Sienu z veže

Korkový dub - som videl prvý krát

Populónia - Etruské vykopávky

Tak, to by bolo v skrtatke všetko. V poslednom kempe Le Pianacce sme sa rozhodli zostať o niečo dlhšie, odtiaľ vyraziť do oblasti Lago Di Garda, kde si nájdeme nejaký voľný kemp na prespanie a ráno rýchlo domov. Plán to bol pekný, bohužiaľ sme netušili, že práve začínajú Nemecké prázdniny a isto nám veľmi nepomohol ani fakt, že je piatok. Obehali sme pár kempov, ale všetko obsadené (prípadne sa im nechcelo ubytovávať na jednu noc, ale to bol len pocit). Jedna vedúca v Eurocampe nám skúšala zistiť stav priamo na centrále v Británii, no všetko všade plné (dokonca nás chcela tajne nechať spať v jej pracovnom stane). Pri poslednom pokuse ubytovať sa v náhodnom kempe sa spustila prietrž mračien, tak sme odparkovali moto pod ich terasou, navečerali sa tam a rozhodli sme, že teda pôjdeme smer domov a po ceste budeme skúšať nájsť nejaký motel/hotel...

O jednej nad ránom myšlienku niekde sa ubytovať zavrhuje už aj Helena a dohodneme sa, že prespíme niekde na divoko. Problém je, že v Taliansku je zákaz kempovať mimo vyhradené kempy, tak zo strachu po pár zavrhnutých návrhov prespať vo viniciach radšej volím ako dočasné útočisko čerpaciu stanicu. Okolo tretej nad ránom teda odstavujem stroj. Hela, hoci posledné dve hodiny už nekomunikovala a na moje vtipné narážky reagovala smrtiacim pohľadom razom ožila, keď na ceste zrazu našla krásneho Nosorožíka Kapucínka (proste pekného chrobáka). Po chvíli sme však už ležali na chodníku a snažili sa zaspať (hneď vedľa bol jabĺčny sad no báli sme sa v ňom prespať). Bohužiaľ, nakoľko v IT sú čerpacie stojany aj na karty/hotovosť, občas sa zastavilo auto a hoci sme ležali na opačnej strane predajne a nebolo nás vidieť, strach nedovolil spať, preto sme to po hodine vzdali a pokračovali v ceste s cieľom prespať niekde v Rakúsku, pod Alpami.

Nosorožík Kapucínek

Neúspešný pokus prespať na čerpačke

Cesta ubiehala v celku príjemne, no nájsť odbočku do lesíka pri tých tuneloch a skalnatých svahoch bol dosť neriešiteľný problém. Po chvíli sa ocitáme v Innsbrucku, tak aspoň nakúpime nejaké zásoby a nastavujem na navigácii v smere našej cesty opustenú cestičku, ktorá končí niekde v priestore dúfajúc, že to skutočne bude nejaká poľná cesta vedúca nikam. Okolo obeda konečne dorazíme do stanoveného cieľa, no neaktuálnosť mapy a chýbajúce POI spôsobilo to, že sme sa dostali do rekreačnej oblasti plnej ubytovacích zariadení a turistov. Takže po krátkej prestávke vyťahujem pre zmenu mobil, kde mám už aktuálne mapy aj POI a skúšam vybrať inú "neobývanú" oblasť, kde by sme mohli zložiť svoje unavené telá, tentoraz už radšej mimo Álp, takže na Nemeckej strane. Ak by to niekoho zaujímalo, tak zložili sme sa približne tu, vedľa kôpky hnoja a riečky. Hádžeme sa do lesného porastu a konečne zatvárame oči... aspoň na chvíľu. Po dvoch hodinách polospánku (vďaka nepohodliu a slnečným lúčom, ktoré nás v tom poraste našli) znova vyrážame na cestu. Alpy máme už za sebou, takže ostávajú dlhé a nudné, zato rýchle diaľnice.

Balenie po krátkom odpočinku.
Ten hnoj tam skutočne bol..

...ale pohľad na druhú stranu bol pekný.

Mníchov len prestrelíme a trielime si to rovno domov. Naše bežné zastávky na čerpacích staniciach trochu marí fakt, že na sever od Mníchova tých čerpacích staníc pri diaľnici akosi niet. Okolo šiestej večer stojíme na odpočívadle pred Freisingom (200km pred ČR hranicami) no to asi ešte netuším, že som po opustení Rakúska nezapol na navigácii používanie diaľnic, takže nás to ťahá trochu iným smerom, než chceme ísť. Keď sa začíname blížiť k hraniciam, uvedomujem si, že už akosi dlho ideme na rezervu a začínam premýšľať, ako dlho mi už tá kontrolka paliva bliká a čo spravíme, až nám takto v noci dôjde benzín. Moje temné myšlienky sa však našťastie rozplývajú keď na posledné kvapky benzínu prechádzame hranice a parkujeme pri prvej čerpačke. Pumpár s úsmevom rozpráva, že by sme neboli prvý, komu by takto pred hranicami došiel benzín. Po dotankovaní pokračujeme rovno ďalej a normálnu prestávku si robíme až v blízkom McDonalde.

Posledný pohľad na Alpy
Posledný pohľad na Alpy 

Keď po polnoci vyrážame, vonku je nepríjemná zima (v Alpách bolo teplejšie) a ja začínam byť celkom slušne unavený. Prejavuje sa to hlavne tým, že oči už nedokážu držať stabilný obraz (podobne ako keby nakrúcate cestu autom a trasú sa Vám ruky). V prilbe si z plného hrdla pospevujem pesničky a to ma udržuje celkom fit po celý zvyšok cesty. V nedeľu o tretej nad ránom prichádzame konečne domov. Odstrojenie motorky, rýchla sprcha a naše záverečné 43 hodinové dobrodružstvo (konečne) končí.

Na úplný záver ešte pár postrehov:
- maximálna povolená rýchlosť pre Talianov neplatí (raz som išiel v meste asi 70 a aj tak sa ku mne približoval autobus)
- v reštauráciách Vám bežne pripočítajú tzv. couvert (coperto), čo je vlastne niečo na spôsob sprepitného. Na tom nie je nič neobvyklé, skôr ma prekvapila jeho výška - 2€ na osobu
- cena benzínu je pekne vysoká - 1,8€ za liter bola bežná cena, občas som musel brať aj za 1,9€ (potom stačilo prejsť na Rakúsku stranu a už to bolo o 40c lacnejšie)
- AutoStrade (tj. spoplatnené diaľnice) sme radšej ani nevyužívali, to ich mýtné je takisto slušne vysoké
- Taliani síce jazdia agresívnejšie, no kupodivu oveľa bezpečnejšie. Ani raz sme nevideli dopravnú nehodu a ani situáciu, kedy by k nej mohlo dôjsť. A to medzi autami bežne kľučkujú skútristi/motorkári.
- zatiaľ čo u nás je bežné v meste alebo čerpačke naraziť na Free Wi-fi spot, tam sa nám to nepodarilo ani raz (hoci je pravda, že som nejak aktívne pripojenie nehľadal). Dokonca aj pre pripojenie v McDonalde potrebujete ITA SIM kartu.

A to je už skutočne všetko. Ďakujem za pozornosť a želám pekný deň

). target= width=/tbody oblas style=sob sprepitn a

Miroslav Šnobel

Miroslav Šnobel

Bloger 
  • Počet článkov:  63
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Náhodná anomália vyskytujúca sa v tomto našom malom vesmíre.. Zoznam autorových rubrík:  Audio/videoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu